Kameňom úrazu bola žlto okrová olejnatá farba siahajúca do výšky 1,3 metra po celom obvode všetkých miestností. Keď píšem po CELOM obvode, myslím to doslova. Všetko čo bolo pri stene, vrátane radiátorov, rozvodov, parapetov, zásuviek, a dokonca aj okien !!, všetko bolo okrové. Na olejnatú farbu nechytá nový náter.
Oker musel ísť dole. Až vtedy som pochopila význam výrazu “drží to pokope len lak a farba”. Pod odstránenou vrstvou olejnatého okru sa miestami vysypával piesok, ktorý vypĺňal dutiny v obvodovej stene, niekde odpadávali celé kusy hrubej omietky až na samú konštrukciu.
Samotnou kapitolou boli okná. Krásne, dvojité, veľké dva na dva a pol metra, delené na šesť častí a samozrejme do polovice natreté okrom. Nastúpila na rad žiletka, odstraňovač starých náterov a riedidlo. Neviem, ako sa dotyčným podarilo zamaľovať okná aj z druhej strany skla bielou farbou, keďže zo spomínaných šiestich častí okna sú len dve časti otvárané, zvyšok je fix. Proste veľmi dlhá a nepríjemná práca – jedno okno tak na plných
osem hodín čistého pracovného času. Ešteže máme len štyri okná…